reklama

Rusko 2008 (časť 6): Moldavsko, krajina, nekrajina....

Naša cesta pokračuje. Opúšťajúc Ukrajinu tešiac sa na Moldavsko. Minuloročný trip sme v tejto politicky nestabilnej krajine strávili veľmi málo času. Tento rok máme v pláne, aby nám táto bipolárna krajina sprostredkovala trošku viac zážitkov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Hranice napodiv neboli komplikované. Žiadne extra zdržovanie, no poďme smer hlavné mesto, smer Kišinev, smer civilizácia.

Obrázok blogu

Zolo nemá rád veľké mestá, predsa len je to pán vo svojich rokoch. Dal nám to pocítiť aj tu, hneď na kruhovom objazde. Uprostred neho zdochol a nešiel naštartovať. Chalani v panike z neho povyskakovali, aby ho mohli odtlačiť niekde mimo cesty. Mal som to šťastie, že som sedel práve za volantom, nakoľko ten kruháč bol stavaný do kopca. Ledva sme ho odstránili z cesty.

Obrázok blogu

Nik nám netrúbil, nik nás nebuchol. Uf, zvládli sme to. Zvládli sme aj nájsť parkovisko, kde sme boli aj minulý rok. Keď sme odchádzali od Zola, všimli sme si že Rišo nechal otvorené okno na ňom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

No a po natučnení sa z fast foodu sme zistili, že Rišo síce okno zatvoril, ale nechal otvorené dvere na Zolovi. Aj keď nás chcel presvedčiť, že ich zatváral, nepresvedčil nás, nakoľko ho poznáme. Pravdepodobnosť, že by mal pravdu je nulová. Voľným okom sme prekontrolovali či nám nič nechýba a vyrazili sme do známej to vinárskej oblasti, ktorá bola poblíž, do Cricovi. Keď sme tu boli prvýkrát tak bola zatvorená. Dnes zisťujeme, keď sme tu druhýkrát, že nemáme po 30 eur na vstup. Snáď po tretíkrát sa nám podarí dostať sa dnu do areálu, aspoň máme dôvod vrátiť sa. V miestnych potravinách sme nezabudli na našich rodinných príslušníkov, aby aj oni mali niečo z nášho tripu. Odnášame si 25 fliaš vína. Kým sme nakupovali tento vonku sa zbehla trošku väčšia búrka. Vonku temno, rozmýšľame, že čo, kde dnes.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Po neutíchajúcom krupobití sadáme do Zola a pokračujeme v ceste. Sami nevieme kam ideme, ale naša žalúdky vedia kde chcú ísť. Jednohlasne nám vyslali signál, že máme stáť v prvej možnej reštaurácií. Vonku za totálnej tmy láka nás osvetlená budova podobajúc sa na miestny Motel. Tu sa nás ujala nonšalantná čašníčka, ktorá si po tom ako nás obslúžila, k nám prisadla. Lámovou angličtinou nás každého jedného vyspovedala. Kde chodíme do školy, či máme priateľky, čo preboha robíme v Moldavsku, no a aj či veríme v Boha. Bola strašne milá a neskrývala radosť, že s ňou komunikujeme. Spravili sme si aj spoločnú foto, že jej ju pošleme, ale stroskotalo to na tom, že nemá email.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Neskorá nočná hodina nás núti hľadať si provizórne ubytko na stánku ovocia priamo pri hlavnom ťahu. Zem bola mokrá, no a v Zolovi sa všetci kvalitne nevyspíme. Rozkladám si to na stolíku vystavený nepriazni počasia.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Skoré ráno nám so sebou prinieslo nečakaný okamih. Keď dostal som chuť sa prezliecť do niečoho čistejšieho, zistil som, že nie je toho kto by mi vedel povedať, kde sa nachádza cestovná taška s mojím oblečením. Premietli sme si v hlavách všetko od poslednej spomienky na moje veci a po chvíľkovom brainstormingu sme došli k záveru, že Rišo keď nás presviedčal, že v Kišineve zamykal dvere na Zolovi a my sme mu to nechceli uveriť mal pravdu. Čo nám táto situácia priniesla? Takže, mám už len dve tričká, obidve poriadne prepotené, jedny sandálky, kraťasy a uterák. Trošku ma to nahnevalo v prvý moment, nakoľko veci, ktoré mi neznámy Moldavec zobral boli pre mňa po citovej stránke dosť podstatné. Tričko s Petrom Nagym zo sekáča v Liptovskom Mikuláši mi bude chýbať asi najviac. Nech mu padne na úžitok. Slzu smútku z oka vytlačila slza smiechu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Začali sme sa baviť a rozoberať amatéra, ktorý nám siahol na Zola. Pokazil nám pritom zámku na spolujazdcových dverách, aby si mohol otvoriť zadné dvere auta a odokryť zadné pláto, aby z kufra vytiahol moju cestovnú tašku. No a prečo sme sa na tomto tak smiali. Na prednej sedačke, cez ktorú vstúpil dnu bol položený discman prikrytý tričkom, kľúčik zo Zola sa nedal vytiahnuť zo zapaľovania. Bol tam totiž napevno. Keď sme ho kúpili, odviezli sme si ho z Veľkého Krtíša a až doma sme zistili, že sa nedá vytiahnúť kľúč. No a chytrák keby vyskúšal otvoriť kufor, tak ten sa nedal zamknúť. O tom sme ale vedeli, keď sme ho kupovali, na tento fakt nás predávajúci upozornil. Takto profesionálne zabezpečené auto sme nechali na parkovisku v Moldavskom hlavnom meste, aby niekto mohol k nemu prísť vlámať sa dnu a zobrať z neho veci. Mohol vyskúšať otvoriť kufor, zobrať si ich a nemusel aspoň kaziť zámku. Čo už, poistený sme boli, voláme na infolinku nemenovanej poisťovne. Slečna, ktorá prijala náš hovor nám poradila, aby sme zašli na najbližšiu policajnú stanicu a danú krádež zdokumentovali kvôli likvidácií poistnej udalosti. Poďme, aspoň bude sranda a keď už máme zaplatenú tú poistku domáhajme sa svojho práva. Nájsť policajnú stanicu nebol až taký problém ako nájsť policajta, ktorý sa nám bude venovať. Polhodinu sme čakali kým si nás niekto všimne. Ďalšiu polhodinu nás nechali potom čakať s tým, že nám niekoho pošlú kto s nami spíše zápisnicu. Či mi budete veriť, alebo nie, 10 hodín strávených na policajnej stanici sa nadlho vryje do mojej pamäte. Hodinu sme len čakali kým príde tlmočníčka. Nebola to ani tak tlmočníčka ako učiteľka angličtiny, ktorú stiahli zo školy, aby išla prekladať. Bola tam s nami zo 5 hodín, no a potom musela ísť preč, tak sme ďalšiu hodinu čakali, kým príde ďalšia. Trpezlivosť nám došla už po dákych dvoch hodinách čo sme tam boli, ale nechceli nás pustiť, že pokiaľ nepodáme výpoveď nás nepustia cez hranice. Že majú podozrenie, že sme si vymysleli krádež starých handier a špinavých ponožiek v zostatkovej hodnote 200 korún. Nič iné nám neostáva ako tam ostať trčať a čakať, kým policajt všetko spíše. Samozrejme ručne. Počítač síce na stole mal, ale to iba na to, aby nám mohol ukázať aké auto si kúpil a kde akú kostru tela našiel.

Obrázok blogu

Písaná azbuka na štyri listy formátu A4 a to všetko štyrikrát. Od každého jedného výpoveď. Vypočuť, napísať, prečítať, podpísať. Rozprával sa s nami ako inak cez tlmočníčku, čo oddiaľovalo proces vybavenia. Proces zlepšovania sa v čakaní sme si krátili ako prišlo. Mišo spal vonku na múriku, ja som zas pózoval pri výkone služby.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vrcholom všetkého bolo, keď prišlo na fotodokumentáciu. Poprosili nás, aby sme im nafotili naším foťákom Zola, že oni to nemajú ako zrealizovať. Odporúčanie do budúcnosti pre Vás, ktorých by niekto v Moldavsku okradol. Ak chcete stráviť 10 hodín na policajnej stanici, nakoniec to za tú srandu stálo, choďte do toho.

Obrázok blogu

Pokiaľ tam ale pôjdete za tým, že chcete vyriešiť škodovú udalosť, rozmyslite si to. Našej nemenovanej poisťovni, KEBY NIEČO nestačil papier, ktorý sme dostali ako zápisnicu z krádeže. Po spoločnej fotke spred policajnej stanice nás vyprevádza orgán činný v trestnom konaní a odporúča nám cestu okolo kláštore neďaleko mesta, kde žijú mnísi, kde tam môžeme čo to vidieť.

Obrázok blogu

Cesta k samotnej svätosti bola trošku komplikovaná nakoľko terén príjazdu bol rozkopaný z dôvodu dobudovania pevnej vozovky. Darmo sme Mišovi všetci vraveli, že tadiaľ Zolo neprejde, že to sú moc veľké koľaje. Pochopil to až v momente, keď začal vytekať zo Zola benzín, lebo ako sme chytili podvozok o štrk roztrhli sme hadičku s palivom, ktorá viedla z nádrže do motora. Vonku sa zotmelo a my sme bezradne stáli so zapadnutým Zolom kilometer od kláštora a 7 kilometrov vzdialený od najbližšej dediny s vytekajúcim benzínom z nádrže, vždy keď bolo naštartované. Vonku tma ako blesk z jasného neba prichádza smerom ku kláštoru Mercedes Vito. V ňom sedí mních sledujúc našu bezradnosť rád nás vypočujúc. Ani sekundu neváhal, zapojil za auto Zola a odtiahol ho nás. Prvé čo sa nás spýtal, keď sme dorazil k posvätným dverám, bolo že či sme veriaci. Báli sme sa, že nám zatvorí dvere pred nosom, keď mu povieme pravdu, ale klamať sa nemá, zvlášť na takomto mieste. Všetci čo sme tam boli sme ateisti, nič to však nezmenilo na situácií, že nás zobrali do miestnosti, kde už spalo ďalších 20 ortodoxných katolíkov a s nimi ďalších 10 mačiek. Kovové dvojposchodové postele, stuchnutá miestnosť, výkaly na zemi.

Obrázok blogu

Moldavsko, krajina neobmedzených možností. Keď sme išli k posteliam, ktoré nám pridelili som sa normálne bál. Z úst mi vychádzali slová, že nás tam v noci zjedia, mal som pocit, že sa nachádzam vo filme purpurové rieky, také temno som v živote nezažil. Na nálade mi ani nepridala intenzívna búrka, ktorá vonku bičovala celú noc oblohu. Jediné svetlé okamihy danej noci, boli keď som zavrel oči a na chvíľu som zaspal, bo sa mi snívalo to čo do kláštora nepatrí. To bolo asi tou atmosférou, ktorá sa tam dvíhala miestnosťou a to, že tam žijú aspoň predpokladám bez sexuálneho vyžitia. Nedalo sa mi otočiť sa na brucho. Mali nás tam za podarenú partičku. Pilo nepovedal ani slovo, Peťo sa zas na všetko pýtal. Mišo mal na tričku smrťku, ale keď si otočil tričko naruby stále ju tam bolo vidno. No a ja som bol ten, ktorý im jediný rozumel. V noci ako pršalo, totálne rozmočilo ílovytú časť vozovky.

Obrázok blogu

Traktor, ktorý nás mal odtiahnúť do servisu v najbližšej dedine zapadol v tomto blate. Mnísi bleskurýchle vytiahli druhý traktor zo zálohy, ktorý bol 4x4, opravili mu defekt, vytiahli zapadnutý traktor a aj nás.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V autoservise sa pán v sutane za nás prihovoril, rozlúčil sa s nami a nechal nás napospas ďalšieho osudu. Hadičku nám opravili za 60 SK. Dostali však za to stovku, že nám dovolili u nich na jame odstrániť nánosy blata. Bolo toho asi 10 kýblov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po ceste dáme ešte sprchu v studni a smer smerom dom.

Obrázok blogu

Keď som bol malý často som počúval debaty našich otcov ako kto kde prechádzal cez colné kontroly. Dnes už aj ja mám po osobných skúsenostiach s východných blokov čím prispieť do takejto témy. Ukrajinsko – Moldavské hranice na rozdiel od tých 7 hodinových ruských pre nás boli ako malina. Zola sme tlačili, lebo keď sme stáli namieste s naštartovaným motorom nerobilo mu to dobre a keď sme ho často po sebe chceli naštartovať samozrejme, že bol proti. Tak sme ho poctivo tlačili, štyria špinaví, spotení, bosí ale za to pohľadní junáci. Chcel som to aj odfotiť, že ako vyzerá stoka, ale hranice sú hranice, tak som radšej neprovokoval. Za polhodinu sme sa pretlačili popred všetky búdky spoločnej hranice, no a keď sme už boli po polhodine vybavení Ukrajincami, tak nás pri výstupnej rampe, stiahli naspäť, že sme neopustili Moldavsko, že kam ideme. Ako sme totižto tlačili Zola popri tých búdkach, kde mali byť colníci, tak sme prešli aj okolo tej prázdnej, v ktorej mal sedieť Moldavec ale v ten moment v nej nebol. Tak sme si ani nevšimli v tom dave uniforiem a v tom počte pečiatok, že sme neprešli moldavskou kontrolou. Čo myslíte, čo príde? Pokuta? Nie ste ďaleko od pravdy, naozaj to na nás skúsili. Že sme naschvál obišli kontrolu, že nám dávajú pokutu. Peťo sa do nich vehementne pustil svojou slovenskou slovnou zásobou, takže sme si moc nepomohli. Mišo poprosil Peťa nech nechá rozprávať mňa, že oni nerozumejú po slovensky. Ja som ukázal na prvého ukrajinského policajta, ktorého som videl a povedal som, že on nám povedal, že môžeme ísť ďalej. Potom som sa ho spýtal, že kde bol keď sme vedľa neho išli rýchlosťou 2 km/hod. No a potom som mu povedal, že žiadna pokuta nebude. Nakoniec nás to po finančnej stránke nestálo nič, len ďalšie dve hodiny zo života strávených na hraniciach, ale čas je jediné čo máme, takže good job. Ukrajinská strana sa na nás vybavila nakoľko som poukázal, že chyba bola, že sme prešli cez ich kontrolu bez toho aby sme opustili Moldavsko, tak že nám pichli do papierov víza, že musíme do dvoch dní opustiť Ukrajinu, cez konkrétny exit. Samozrejme si ani nenechali újsť šancu vypýtať si na pivko. Mladí colník nervózne chodil okolo Zola a tváril sa, že vykonáva poslednú kontrolu pred naším príchodom do jeho štátu, no a zakaždým čo obišiel auto vypýtal si na pivko. My sme sa len na neho pozerali, že či mu už fakt nešibe, povedali sme mu, že mu nič nedáme. Skúsil na nás ešte, že nám vyhádže celé auto a že spíšeme všetko čo sa u nás nachádza, tak sme mu povedali, nech sa ti páči, my máme čas, že to je jediné čo máme. Keď pochopil, že s nami nepohne hodil naše papiere na kapotu Zoltána Krtíša a že máme vypadnúť. Ešte stihol posledný manéver, keď šiel okolo Miša a ten mal v ruke foťak, na ktorom si pozeral baby z pláže, že fotíme hranice, no keď mu ukázal do očí modré tanga, nakoniec stíchol. No ešte aby som nezabudol na Zola, tak ten na hraniciach sa tiež dobre zapísal. Keď sme ho mali chvíľu naštartovaného, prišiel za nami šofér autobusu, aby sme vypli motor, že sa mu dusia cestujúci. Keď už sme boli na druhej strane, kde značky zas sa azbukovu začali sa písať, ako keby do úplne iného sveta sme prišli. Náš plán cesty zastaviť sa v soľnej bani, kde premáva výťah ešte z čias rakúsko-uhorka naštrbil dážď, ktorý ničil juh krajiny už vyše týždňa. Polícia nás presmerovala 300 kilometrovou obchádzkou nakoľko cesty neboli prejazdné.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Niežeby tie, po ktorých sme išli potom prejazdné boli. Nezastavili sme sa, ťahali sme rovno domov, počasie nevyzeral, že by sa malo ukľudniť, už nás tu nemalo čo držať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

19 dní na ceste naprieč Ukrajinou, Ruskom a Moldavskom bohate stačilo, tak ako na zážitky, tak aj na psychiku. Posledná skúška ohňom bola ako inak hranica medzi Ukrajinou a Slovenskom. Kde nás ešte podržali dve hodiny, nakoľko sme museli vyložiť celé auta, lebo nám ho presviecovali kadejakými svetlometmi, lampami a lampičkami, že či nemáme biely prášok alebo iné návykové látky. Do šróbiku sme museli všetko vyložiť, aj popolník. My sme z toho ale mali show. Zabávali sme sa na ženskej, ktorá bola príliš aktívna a vyberala z igelitky zoschnuté ponožky jednu po druhej až narazila na ponožku, na ktorej bol prischnutý chleba. Matriošky rozoberala jednu po druhej. Záujmu sa nevyhla ani taška s oschnutými taniermi po paradajkovej polievke. To čo ju zas vrátilo do eufórie pátrania po niečom nekalom bol obal z čokolády. Že kde je čokoláda, že načo nám je prázdny obal. Nemusel som jej dlho vysvetľovať, že na to isté ako aj zaschnutá ponožka zlepená s chlebom, proste nanič. Našla dve autolekárničky, že načo sú nám dve. Ďalšie dobrá otázka. Nakoľko obe boli po záruke, tak nech sú aspoň dve, ako naša nemenovaná poisťovňa hovorí, KEBY NIEČO. No a rozoberanie smetiska v aute ukončil to, keď našla striekačku.

Obrázok blogu

To ste mali vidieť ten úsmev na jej perách, ako keď niekto nájde zlatý poklad. Colník čo nás šacoval s ňou jej vysvetlil, že pokiaľ je striekačka od oleja, bude to na olej do prevodovky, ktorý sme dopĺňali do Zola miestami častejšie ako benzín. Tento „zlatý grál“, ktorý objavila colníčka nám vrátila už nie s víťazným výrazom na tvári. Ešte stále si však myslela, že u nás niečo nájde, tak nás poslala na jamu, že nás rozoberú aj zospodu. Očividne to bol jej nadriadený, ktorý jej ale tento posledný pokus o totálne sa strápnenie vyhovoril. Hurá SLOVENSKÓÓÓÓ. Slovenský colník len toľko, že vezieme veľa vína. Po slovensky sa nám dobre konverzuje, tak ani neviem kto po ňom zakričal, že nech si zoberie štýlom sebe vlastným „tak si ho zobééér“. Však nech nás rozoberú úplne, máme v tom skills. Povedal nám len toľko, že máme ísť, že keby nás zastavila colná polícia máme hrať, že sme to zamlčali na hraniciach, keď sa nás pýtal. Najskôr by sme povedali, že nám dovolili na hraniciach ísť s daným množstvom. Predposledná zastávka bola dakde na východe, sám neviem kde, dáka tá obec, kde aj v nedeľu nájde človek otvorený autoservis s ľuďmi ochotnými. Odišla nám totiž sviečka na Zolovi a potrebovali sme ju vymeniť, ale naše náradičko nebolo toho schopné. Nachvíľu sme sa zas stali atrakciou pre miestnych, keď sme im povedali, že ideme až od Kazachstanských hraníc a dokopy sme spravili 7000km na aute za 12 000 SK. Opravený plnou parou domov. Teta Budošová nás čaká s navareným neviem čím, ale vždy keď to robí ona je to perfektné natučnenie.

Obrázok blogu

Pri vybaľovaní Pilo nečakane zistil, že aj jemu chýba batoh s oblečením. A to sme si mysleli, že nás už nič nemôže prekvapiť a hľa pozrime na Pila, štyri dni sa neprezliekol, zistil až doma, že mu chýbajú veci.. Večer nás už čakajú v meste kamaráti no a ťahajú s nami do svitania. Z nášho obľúbeného Téčka sa odchádza túto noc za svitania po 6tej ráno.

Obrázok blogu

Zoltána sme stihli ešte počas leta využiť na výlety v okrese aj mimo neho, no a na sklonku jesene sme ho predali chlapíkovi z neďalekej obce za 5500SK. Chlap nám tiež volal, že sme mu nepovedali, že sa nedajú vytiahnuť kľúče zo zapaľovania. Nuž to je život. Odvtedy sme Zola nevideli, po novom roku ako prišlo šrotovné máme vnútorný pocit, že ho už ani nikdy neuvidíme. Česť jeho pamiatke.

Stanislav Thomka

Stanislav Thomka

Bloger 
  • Počet článkov:  57
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Poslanec mesta Martin a Žilinského samosprávneho kraja. Zoznam autorových rubrík:  Rusko 2008čo deň dalUkrajina 2007Politika

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu