V Rusku musia mať všetkoveľké. Lemujeme Volgu, ktorej rameno je také široké ako celá Liptovská Mara.
Čoskoro sa dostaneme do mesta, welcome to Astrachan, mesto, ktoré na prvýpohľad na nás pôsobí ako slam, aj na druhý, aj na tretí ale aj na štvrtýpohľad, stále pôsobí ako slam.
Drevené domy kam sa pozrieš, ani jedenz nich nevidel vodováhu, inžiniera a predpokladám, že ani roboša spraxou. Zvieratá s pudmi danými prírodou si dokážu z blata spraviťarchitektonicky impozantnejšie obydlia. Polorozpadnuté drevenice, kde sa jedna opierao druhú aby obe nespadli.
Zákaz fotenia vojenskej techniky neostalnepovšimnutý. Riško kde si pcháš ten prst?
Vonku je asi 500 stupňov, takže v našej snahe je nájsť námsympatické miesto pri rieke kde sa schladíme. Astrachan nie je žiadna výnimkačo sa týka dopravných značiek, nikde žiadna, náš orientačný zmysel nás dostavil nanesprávny koniec mesta odkiaľ nás policajt hneď po tom ako nám skontrolujevšetky naše doklady vracia späť, aby nás po kilometri mohla zastaviť ďalšiahliadka, tentoraz ozbrojená a skontrolovať nás znovu. Otvoril som kufor,kde sme mali nahádzané všetky veci, bordel ako v tanku. Policajt sa ma pýta, žešto éto a ukazuje na kýblik v ktorom je nožík, nechápal som čo chce.Rukou do neho siahol a vytiahol slzotvorný plyn s veľkou hviezdoua nápisom NATO. Što éto? Ani neviem či som mal chuť sa smiať, jediné načosom sa zmohol bolo kývnutie plecami a nemý výraz v tvári. Sám neviem načosme ho mali, ale keď som sa doma balil, hádzal som do krabíc čo prišloa jedna z vecí, ktorá mi padla do ruky bol aj tento kaser. Bohviečosi ten policajt myslel, že to je, keď tam videl ten nápis NATO, možno mu to pripadaloako biologická zbraň, s ktorou mal potrebu sa ponáhľať ku svojmu šéfovi,ktorý nevyzeral inak ako krčmový typ v uniforme s kalachom prehodenýmcez brucho. Ten ho vysmial a poslal ho preč, že to nie je nič čím by sommohol ohroziť zvrchovanosť ich federácie. Kaser mi vrátil ale preč násneposlal. Namiesto toho si ma zavolal do služobného auta, kde sedeli ešte ďalšídvaja policajti a skúsili na mňa trik, ktorým dostali Miša na Ukrajine. Stanislav,ty si pil. Vravím, že nie. Oni, že mi ti pokážeme, že si pil. Ja im na to, žesom v živote nepil, že som úplný abstinent. Zrazu nevedeli, že čo mi majúna to povedať. Lebo by bolo fakt divné, že nepijem a nafúkam pol promileak nie viac. Naozaj si abstinent? Zopakujem im ešte dvakrát, že som nikdy eštenepil. Znegoval som im aj naliehanie o užívaní liekov, ktoré chceli na mňahodiť, keď s alkoholom neuspeli. Ich smutný pohľad vyprevádza môj víťazoslávnyúsmev k Zoltánovi. Ten prezmenu nechce naštartovať. Zhlboka sa všetcinadýchneme vrátane Zola a skúsime to ešte raz. Už to ide. Vraciame sanaspäť do Astrachanu pátrajúc po vhodnom mieste na schladenie sa vo Volge. Toteplo nás ničilo na totálku. Sedím v Zolovi, slnko praží na jeho korbu,nevládzem ani vstať, nevládzem ani ani. Moju pozornosť z nostalgickej nudyvytrhne dym valiaci sa spod kapoty a vyrážajúc spod volanta do útrob Zola.V sekunde vyskakujem z sedačky s pláteným poťahom ešte od výrobya zmohol som sa zakričať na to čo býva v každom bezpečnostnom návodenapísané, keď horí, že HORÍ. Chalani sa akurát prechádzali neďaleko a hľadalivhodné miesto na ohygienenie sa v rieke. Našťastie neboli až tak vzdialenía v sekunde dobehli na moje naliehanie. Dané teplo a pomalájazda mestom spôsobilo, že náš ventilátor nestíhal chladiť motor a stalasa taká vec, že odišiel. Roztavili sa na ňom kábliky a zhorel. Mišovéprognózy, že sa Zolo pokazí v najvýchodnejšom bode nášho tripu sanaplnili. Trošku paniky nezaškodí, hľadáme ihlu v kope sena, hľadámeautoservis v meste, kde nie sú ani autá. Jeden sme našli a popolhodine čakania na majiteľa servisu sme sa dozvedeli, že to čo potrebujeme mytak to oni ani nerobia. Boli aspoň na toľko milí, že nám ukázali kde sanachádza jediný autoelektrikár v meste. Od Zola to bolo asi 500 metrov,tak sme mali ako sa tomu hovorí, že šťastie v nešťastí. S bossom smesa dohodli, aj keď mal veľa práce, že môžeme doniesť Zola k nemu. Pomalysa začalo stmievať, deň sa chíli k svojmu koncu. Neviem ako sa vlastne aniautoelektrikár volal budem ho volať Colin McRae. Keď porobil všetky autá čo malzobral si to naše do garáže.
Odborný okom sa naň pozrel, pokrútil hlavoua zobral mňa a Miša do svojej tuning Lady. Okná na elektriku, otváraniekufra mal na ďiaľkové ovládanie, operadlo mal zlomené, tak si ho podopieralpolienkom dreva. Sedíme vzadu a smejeme sa ako kone. Išli sme kúpiť novýventilátor, avšak predajňa už bola o desiatej večer zatvorená. Colin boldobrý, polovicu cesty šiel bez svetiel, zrovna vtedy sme sa nesmiali, druhúpolku cesty, šiel cez terény, ktoré by neprešiel ani offroad. Smutnýz toho, že je už zatvorený shop, sme mu vysvetlili, že sa nič nedeje, keďsa bude môcť na to pozrieť zajtra. Spýtal sa nás, že či máme kde spať. Na našuodpoveď, že v mašine sa na nás pozrel, že či nie sme chorí. Vonku je teploa komáre, budete spať u mňa, znel jeho apel. Po nociu dagestanských čečencoch nás hostí Astrachanský autoelektrikár. To saveru neodmieta. Zobral nás ku jeho mame do bytovky neďaleko jeho servisu.Tetuška nám ukázala izbu, v ktorej budeme spať (posteľ pre jednéhoa všade samé náradie, nakoľko tá izba bola v rekonštrukcií, naprespatie postačí), záchod vyzeral zaujímavejšie (v bytovkách bez kanalizácieje to vyriešené, tak že sa .... do plastového smetiaka aký máte domav kuchyni a na vrchu na ňom je položené prkienko, potom sa exkrementyv smetiaku vynesú vonku) kuchynka bola sympaticky útulná, bábuška námpovedala, že sa máme chovať ako doma, že si môžme zobrať z chladničky načomáme chuť, popriala nám dobrú noc a zavrela sa do svojej izby.
My sme sazavreli do svojej izby a dobrú polhodinu sme sa smiali na tom, že kde tovlastne sme. Zhodli sme sa, že nie je najlepší nápad vyjedať hosťom chladničkua vybrali sme sa vonku. Zobrali si dáku tú hotovosť a išli sa najesťvonku. Vo večierke sme si nakúpili čebureky, sadli si k Volgea vychutnávali sme si pohľad na nočnú oblohu. Kazachstan bol od nás vtedyvzdialený necelých 5km, cítili sme všade jeho prítomnosť, teda lepšie povedané,necítili sme sa byť v civilizovanom svete. Všade okolo nás boli ľudia,ktorí sa kúpali v rieke. Pristavilo sa auto, vychádza z neho siluetapostavy, prichádza k nám, muž v strednom veku sa meter od násvyzlečie, samozrejme donaha a skočí do polnočnej Volgy, ide z nejvon, utrie sa do uteráku a šup späť do auta. Prečo by sme ho nenapodobnili,sprcha sa nám zíde. Taktiež nahí skáčeme do rieky, uterák žiadny, ale mámetoaletný papier, tak sa utierame do neho. S návratom do bytu nemáme problém,dvere sú odomknuté, lebo nemajú ani zámku na nich, iba drevenú zábranu zvnútra.
Pred barákom bol inak neskutočný smrad, chceli sme ho aj odfotiť ale bol takýpríšerný, že sa to nedalo. Pred bytovkou bolo 6 drevených kadibúdiek, pokiaľ stenechceli ... doma do smetiaku, tak ste mohli ísť tam. Kvalitne sa vyspíme a hneďz rána ideme do servisu, kde sme nechali Zola prenocovať.
Trošku som sabál v noci či tam nájdeme ráno všetky naše veci, lebo som si tam nechalmobily vo dverách ale zlý scenár sa nekonal, Zolo bol otvorený celú noca nič z neho nechýbalo. Colin zbehol kúpiť ventilátor, nemali iný neždo Lady, ale hlavne, že pasoval. Z cestopisov sme sa dočítali, že je dobrévedieť a upresniť si cenu opravy v servisoch dopredu, aby nenastali zbytočnékomplikácie. My sme tak nespravili, tak sme len čakali, že akú sumu nám povie,že aby sme z nej mohli zjednávať. Za prácu, nocľah, večerný výjazd dopredajne, raný výjazd a ochotu sa pozrel do zeme a povedal, že 600korún mimo ventilátora. Tak sme ho uhádali na 1000, stále nám vravel, že námvráti 400 čo sme mu dali navyše, ale boli sme silní a nechali sme mu celúsumu a pridali sme k nej ešte autíčko s originálnym zvukom zoShellky. Dúfam, že sme mu aspoň trošku vykompenzovali jeho dobré srdce a ochotu,ktorú nám preukázal. Mal tri malé deti, býval v stoke, nech mu padnú naúžitok. Zolo sa nám trošku zblbol po oprave, začal ukazovať miestny čas.
Poprial nám šťastnú cestu a mohli sme pokračovať ďalej smerKaukaz. Cesta púšťou vôbec nezaujímavá, stále nič, sucho, teplo, čas vhodný naspánok.
Prebúdzam sa na to, že stojíme uprostred ničoho a uprostred tohoničoho je niečo veľké biele. Soľné jazero rozpriesterajúce sa naprieč krajinoupripomínajúce vrstvu čerstvého bieločistého snehu odrážajúceho prudké slnečnéžiarenie. Jazyk okúsil, že prečo sa tomu hovorí soľné jazero a zistil ten dôvodna vlastných chuťových pohárikoch.
Po ceste nás čakalo mesto mongolidnýchtypov, Elista. Najväčší budhistický chrám v Európe nás vítals otvoreným náručím. Všetko sa blišťalo pozlátenými strechamia sochami.
Bolo to ako v inej dimenzii, všade šikmé oči, čistočistáÁzia.
V Eliste sme sa zdržali viac než sme očakávali, ďalšie mesto bezdopravných značiek nám dalo zabrať. Keď sme konečne nabrali ten správny smerzastavia nás policajti. Pri ceste majú základňu, vyzerá skôr ako prímorskýmaják ako policajná budova. Kontrolujú tam výjazd z mesta, videli cudziuznačku automaticky nás zastavujú. Chlapík vonku mi rovno vraví, že mám ísť dnudo majáku. Tam už mongoloid s úsmevom na perách skôr ako zdrástvuj mipovie, že štraf (pokuta), už som vedel, že je zle. Vraví mi, že sme nebolipripútaní, ja mu že sme boli, on že tí v zadu neboli, ja že do riti.Snažil som sa mu vysvetliť, že to je stará mašina a že pásy vzadu môžuviac uškodiť ako pomôcť, nechcel to pochopiť. 1000 korún na hlavu pre zadnýchdvoch. A čo tak pivko namiesto pokuty? Máš sto butiliek? No akýsi náročnýaziat. 2000 korún a basta fidli. Idem ku chalanom, vysvetľujem situáciu,beriem peniaze a 12 kusov Zlatého bažanta. Ani nie príliš okato idem domajáku a nesiem tam tie plechovky. Plesknem im to na stôl a akosprávny herci sa na mňa pozerajú, že čo im to tam dávam. K tomu ešte 500korún, im sa však máli. Päť minút im vravím, že viac im nedám, že sme turisti,študenti a neviem čo ešte. Nakoniec ma poslali preč, nás rozpočeto niečo ľahší, bažanta mi nebolo až tak ľúto nakoľko nepijem. Nabudúce keďpôjdeme tak kúpime nealko pivo na úplatky a dáme dnu dáko preháňadlo nechsa ....Zastavili sme sa schladiť sa a umyť sa v jazere, ktorépripomínalo olejovú škvrnu, ale škoda, že som to zistil až keď som bol v ňom.Hmyz nás tam skoro zožral, utekáme preč. Na konci kraja ďalšia policajnákontrola. Na rozdiel od tej predchádzajúcej tu neboli policajti traja aletridsať. Vytiahol som všetky papiere, ktoré som pri sebe mal, keď nás zastaviliskrz kontrolu. Policajt ma posiela dnu do budovy, odtiaľ ma posielajú von,odtiaľ dnu, kričia medzi sebou, že nemám registráciu. Neviem, ktorá bije.Nakoniec ma jeden z nich vytrhne z ich pinpongového súboja, hrámúlohu loptičky a berie si ma do miestnosti na výsluch. Stojím za mrežami,pred sebou mám len malé okienko, za ktorým sedí on, po ľavej ruke mám pri steneopretý kalašnikov s rúčkou oblepenou modrou páskou. Bojím, bojím. Pýta sama, že prečo nemáme registráciu. Neviem o čom rozpráva. 10 minút rozprávammy študenti, turisti, víza máme, peniaze nie, na oddychu, a stále dookola,sem tam vymením poradie slov a rozprávam a rozprávam. On však stále omieľaregistráciu. Ja si idem svoje, my študenti, turisti, víza máme....Medzitým onutrúsi, že pokuta 12 000. Zbystrel som pozornosť, zopakoval to znova,pokračujem v rozprávke, my turisti, študenti, že víza máme, že čo chceešte viac. Stále spomínal dáku registráciu a že ju nemáme. Fakt somvypadal jak pako tam za tými mrežami, keď už tam nebol sám ale prišli sa na mňapozrieť ďalší traja fízli. A všetci, že pokuta, pokuta. Už keď som bolúplne zúfalý, začali sa na mne smiať. Vetu o študentoch na oddychu som imuž asi spomínal, no skúsil som to ešte niekoľkokrát. My turisti, študenti, vízamáme, na oddychu. Skoro slza z oka z mojej strany utrúsená. Bohačavypotil som sa tam poriadne. Už keď sa ale spýtal, že či máme na Slovenskupekné dievčatá už som vedel, že je dobre. Povedal som pravdu, že jasan, no zasobrátil tému na registráciu a pokutu 12 000 korún. Keď som mu ale užpo 50tykrát povedal, že my študenti, turisti a bla bla bla. Hodil mi našepasy a poslal ma preč. Neveril som, že náš slovný súboj niekedy skončí.Idem k autu, chalani tušili, že sa niečo zlé deje, keď som bol tak dlhopreč. Sadnem a hrdo oznamujem, zjednal som pokutu z 12 000 nanulu. Keď sa ma spýtali, že za čo nám chceli dať pokutu, tak som im faktnevedel povedať, že za čo, lebo som fakt netušil.
Prejdeme kilometer, zastavujenás hliadka. Šoféroval Peťo, ktorý si ale nevšimol, že nám kývajú aby sme zastavili.Strhol som mu volant ku krajnici, všetci mu kričíme aby zastavil, on že sinevšimol, že policajt máva. Posledné čo by som chcel by bolo aby nás naháňaliruské ozbrojené jednotky s priemerným IQ 50. Policajt podíde k autua kontroluje nám papiere. Už sme si mysleli, že nám nič nemôžu prišiť, alesme sa mýlili. Kontrolovalo nás daké mladé ucho, ktoré chcelo svojmu staršiemunadriadenému ukázať aký je hustý. Vraj sme nesvietili nám vraví, no to násdostal, lebo sme svietili tak sme sa s ním hádali do krvi. Keď zistil, žesa nedáme obalamutiť so svetlami, povedal, že šoférovať môže len majiteľvozidla a nikto iný. Zolo bol písaný na Pila, tak že 9000 povedali pokuta.Oni sú fakt primitívny. Som to išiel zjednať na 300 korún, oni že to chodciplatia viacej. Že zoberie Peťovi medzinárodný vodičák a ja mu vravím nato, že kľudne zober si, stál 200 korún a dajú ti ich u nás na úradekoľko chceš. Začal som s mojou obľúbenou vetou, že sme turisti, študenti,na oddychu, nemáme peniaze atď atď...Nechcel nič také počuť, stále si mlelsvoje. Peťo sa mu snažil niečo rozprávať, ale pochybujem, že mu niečo rozumelpolicajt, lebo aj my máme niekedy problém ho pochopiť. Už ma začal vytáčať tenorgán, išiel som pre peniaze, zobral som 200 korún, dal som ich do rolky,prišiel som k nemu ku okienku, dal som mu ich do ruky, povedal som, že tammá 300 a že nech berie, že viac mu nedáme. Hneď ich strčil do vrecka aniich nekontroloval, nabudúce mu dám prefotené ruble, nebude vedieť. Tu máš a kúpdcére za to tangáče. No pokiaľ to pojde na tie tanga, tak ti tú pokutu odpúšťame. Skočili sme do Zola, prvá odbočka do poľa, vystresovaný zosystému, nadávajúc na všetky vládne orgány a komáre zaspávame. Sníva sa mio princeznej.
