Stanislav Thomka
Ukrajina 21: 21 dní, 21 príbehov.
Martin, Ukrajina, Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko a zas raz sme doma.
Poslanec mesta Martin a Žilinského samosprávneho kraja. Zoznam autorových rubrík: Rusko 2008, čo deň dal, Ukrajina 2007, Politika
Martin, Ukrajina, Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko a zas raz sme doma.
Prebúdza nás každou minútou rastúca teplota vzduchu. Rozlepené oči zaostrujú zrak, ležíme v poli, kde každá druhá rastlinka tu rastúca nám nápadne pripomína všeobecne známu marihuanu. Spali sme v poli s trávou.
Posledná noc v Rumunsku nebola ničím výnimočná, zase sme sa raz nevyspali. Vlakový most nebol až tak blízko, ako hlasno ho bolo počuť. To by až tak ani nevadilo. Keď šla okolo nákladná súprava o život som sa nebál, horšie to bolo keď sa k nám blížili naháňajúci, štekot vydávajúci psi.
Noc na Drakulovom hrade sme prežili bez ujmy na zdraví. Akýsi premrznutý sa budím. Dalo sa ale čakať, že tam bude trošku fúkať, keď sme spali na najvyššom kopci v okolí. Spacák som si len tak prehodil cez plece lebo som nenašiel k nemu obal. Buď ho sfúkol vietor, alebo mi ho schovali chalani, alebo záhadne zmizol, čo tiež prichádzalo do úvahy na tomto castle of mystery.
Ráno, ako každé iné až na to, že namiesto kráv, koní, či husí nás pre zmenu budia ovce s ich obetavým obranárom, pôvodne psom bielym, dnes už len špinavým.
Celú noc som sa budil. Keď sme odparkovali večer Kersona, mysleli sme si, že stojíme v poli ďaleko od civilizácie. Namiesto toho sme sa dostali do akejsi čiernej diery a presunuli sme sa v čase do 16tého storočia spiac na konskej diaľnici.
Ako si tak slnko vychádza spoza horizontu, v prítomnosti stáda kráv preberáme sa aj my.
Melón od Nikolaja nám hneď z rána padol vhod. Radek sa nevie dočkať hraníc. V pase má totiž zapísaného Kersona, ktorého musí tak ako ho doviezol do štátu, spoločne s ním odísť. Celkovo sme čakali väčšie obštrukcie, ale jednoducho nám vysvetlili kde máme zaplatiť ekologické poplatky, kde a aké papiere vypísať a ani sme sa nenazdali boli sme v Moldavsku.
Budí nás hluk miestneho dobytku. Spočiatku to vyzerá, že sme sa zobudili u niekoho na gazdovskom dvore. Okolo nás stádo agresívnych husí a postarší chlapík ťahajúci kravu na špagáte.
Povyskakované pružiny starých matracov nás vítajú do nového dňa. Odhrniem zaprášený záves a pustím pár lúčov slnka cez zamastené okno do našej komnaty.
Dobré ránko! Tak sa trošku ponaťahujeme, otvoríme jednu z posledných domácich pašték od uja Eugena, umyjeme chrup a vyrážame. Posledný krát sa pozeráme na prekrásny výhľad na šíre more.
Budíme sa do krásneho dňa. Radek je už polhodinu hore a ako každé ráno si išiel zabehať. Dnes to má ale sťažené...
Budí nás hustý dážď. Musíme rýchlo vycúvať z viniča aby sme sa v blate nezapadli. Zničení z nepohodlného spánku pokračujeme v putovaní. Cestou nám robili doprovod československé električky, ktoré tiahli až do Jalty. Tú sme iba obišli, ani zmluvu sme nepodpísali, iba čo sme tu potrebu spravili. Netušíme kam chceme ísť.
Dnes je veľký deň. 7.7.2007. U Radeka deň raždenia. Najstarší člen našej expedície má narodeniny. Cesta smerovala popri pobreží až do Sudaku. Mesto ako každé iné. Aj tu nás chceli poošklbávať už od začiatku.
Prakticky od rána sme sedeli v aute. Vyrážali sme skôr ako to bolo u nás zvykom. Chceli sme sa dostať na Krym ešte dnes. Žiadalo sa nám spať pri mori.
Celú noc na nás útočili komáre a ich nepríjemný zvuk mi nedal spať. Chalani to akosi nevnímali, ich bunkové senzory boli značne otupené. Žaškov nám dal veru zabrať. Po tejto noci som bol jediný schopný sadnúť si za volant, nakoľko som nemal v sebe ani dekagram alkohol.
Cestou z Kyjeva, keď na nás doľahla únava z nachodených pamiatok veľkomesta sme to strhli z diaľnice. Smäd a hlad zaúradoval tiež. Variť sa nám nechcelo, tak nás to prinútilo rozmýšľať nad tým, do ktorého miestneho lokálu si pôjdeme sadnúť a stráviť tam večer. Noc bola ešte mladá.
Síce sme na dovolenke, ale záväzky typu vstať skoro ráno, aby sme všetko stihli, boli na to aby sa porušovali. Chtiac – nechtiac sme si pospali a s dvojhodinovým meškaním po skvelom rannom kúpeli v Dnepri sme sa vybrali smer Kyjev.
Kým sme sa vydali na cestu čakal nás ešte nedočkavo bôčik od maminky. Skvelý, preskvelý. Na lúke, kde sme spali už vo veľkom babka naháňala a bila kravy veľkým papekom. Počkali sme, kým stádo odíde z cesty aby sme mohli prejsť a veru sme aj išli. Cesta bola jednotvárna, čo socha, to fotka.
Hneď po rannej hygiene sme vyrazili smer ukrajinské hranice zmierení s tým, že tam strávime dáku tu hodinku. Všetci nás pred odchodom strašili, že nás prehrabú, tak sme si v aute ani moc neupratovali, však upraceme na hraniciach, keď budeme všetko vykladať. Pôvodne sme chceli ísť cez hraničný priechod Ubľa avšak v Sobranciach, keď sme hľadali zmenáreň nám jeden milý pán povedal, že oplatí sa meniť až na hraniciach a prechod, ktorý sme si naplánovali je uzavretý, tak sme si ušetrili dáke tie kilometre.